Prvý klub združujúci menovcov na Slovensku Aktualizované 13.1.2007       Založený v roku 2000
pixel
 Úvod
 Klub Bystríkov
 Meno Bystrík
 Stretnutie 2000
 Stretnutie 2001
 Stretnutie 2002
 Stretnutie 2003
 Stretnutie 2004
 Stretnutie 2005
 Stretnutie 2006
 Stretnutie 2007
 Stretnutie 2008
 Stretnutie 2009
 Stanovy
 Charakteristika  mena
 Pranostiky na  11. septembra
 Bystríkovia  na Slovensku
 Významní  Bystríkovia
 Svätý Bystrík
 Monografia  o sv. Bystríkovi
 Vyobrazenia  sv. Bystríka
 Ulica sv. Bystríka  v Nitre
 Správy v médiách
 Správy  Klubu Bystríkov
 Zaujímavosti
 Zaujímavé odkazy
 Kniha návštev
 Kontakt


Svätý Bystrík (1003? - 1046)

 

V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Beztertus Nitriensis, Bestredius, Bestridus, Bestricus, Bistridus, Bistritus. Slovenský historik J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách ako prvý nazýva Bystrík. Maďarskí autori ho citujú ako Beszteréd, či Besztrik.

Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské staroslovenské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Keďže sa predpokladá, že sv. Bystrík bol ustanovený za nitrianskeho biskupa na konci vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. († 1038), musel sa sv. Bystrík narodiť niekedy na prelome 10. a 11. storočia, pretože biskup mal mať podľa vtedy platného kanonického práva pri vysviacke vek aspoň 35 rokov. Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu Uhorska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore.

Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vatu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Vatovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Vatovci medzitým opanovali celé Zadunajsko, územie medzi Dunajom, Tisou a Zátisie odkiaľ zutekali biskupi Gerard, Buldus a Benetus ponáhľajúc sa do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Levente a Ondrej blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať.

Väčšia legenda o sv. Gerardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerarda za pohanského povstalca Vatu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny. Biskupi tu čakali na kráľovičov Leventeho a Ondreja, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska, aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za kráľa.

Ktoré diecézy biskupi spravovali? Gerard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Vuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. O dobe pôsobenia sv. Bystríka na nitrianskom biskupskom stolci nemáme dostatok informácií, chýbajú nám celkovo údaje o fungovaní Nitrianskeho biskupstva z 11. a 12. storočia. Je to azda preto, že toto najstaršie slovenské biskupské sídlo bolo koncom 13. a začiatkom 14. storočia dva razy katastrofálne zničené, v druhej polovici 17. storočia dokonca dočasne obsadené Turkami. I keď súčasní historici na základe dostupných historických prameňov nepredpokladajú, že biskupstvo v Nitre obnovil už kráľ Štefan I. (kladú jeho znovuobnovenie až do vlády kráľa Kolomana I. do roku 1110), nemali by odmietať skutočnosť, že sv. Bystrík bol nitrianskym biskupom. Ako prepošt na čele Nitrianskej kapituly mohol mať podľa prof. R. Marsinu biskupské svätenie ad personam a teda bol biskupom. Funkciu prepošta s biskupským svätením nachádzame aj v Spišskom prepoštstve, ktoré vzniklo koncom 12. storočia a pôsobilo ako ozajstná diecéza. Spišský prepošt Ján mal biskupské svätenie už koncom 13. storočia a počnúc 16. storočím boli všetci prepošti vysvätení za biskupov.

Ako hovorí legenda, biskup Gerard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: "Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!" Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť.

Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa Benetu všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vatu ich dostihlo. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravom brehu Dunaja v dnešnej Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért (Gellérthegy).

Biskupa Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom a županom Salamierom usilovali prejsť člnom na druhý breh Dunaja pri peštianskom brode Kelenfolde. Na peštianskej strane už mali byť v bezpečí, pretože tam malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli na druhom brehu tiež povstalcov, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrtelné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum Hungaricarum, Budapest 1937: Legenda sancti Gerhardi episcopi: ...Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est...Chronicon Rhytmicum H. de Mügeln:...Budlinus saxis, gladio Bezfridus cruciatur, sed in hoc stragis stadio Bentho presul servatur...). Stalo sa to buď koncom augusta 1046 alebo okolo 24. septembra 1046. Bystrík zomrel dva dni po smrti biskupa Gerarda.

Svätý Gerard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spolomučeníci. Dnešný sviatok sv. Gerarda stanovila na 24. septembra Sabolčská synoda v roku 1092.

Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj slovensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj slovensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách. Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. Po roku 1918 v Nitre znovu ožila oprávnená úcta k nemu.

V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.

Spomienka svätého Bystríka bude do direktória Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku zaradená na 24. septembra vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov. Znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku posudzuju v súčasnosti Kongregácia pre Boží kult v Ríme. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov bola jeho spomienka od roka 1984 zaradená 17. júla, v súčasnosti sa v ňom už nevyskytuje. V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerarda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci - teda i sv. Bystrík. V ich direktóriu nachádzame jeho sviatok aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň.

Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.

 

pripravil Bystrík Bugan

 

Literatúra:

  • Bonfini, Antonio: Rerum Ungaricarum decades quatuor cum dimidia. Decadis II., Liber II., Viennae 1581

  • Bugan, Bystrík: Biskup Bystrík v slovenských dejinách. In: Historický zborník č. 15, 1/2005 (Bobák, Ján ed.), Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2005, s. 13 - 25

  • Bugan, Bystrík: Odvážny biskup z Nitry. In: Katolícke noviny, roč. 121, 2006, č. 38, 24. september 2006, s. 17

  • Bugan, Bystrík: Sv. Bystrík, takmer neznámy mučeník. In: Katolícke noviny, roč. 117, 2002, č. 32, 22. september 2002, s. 24

  • Bugan, Bystrík: Svätý Bystrík. In: Fakty - mozaika informácií a názorov, roč. 9, 2002, č. 10, s. 36 - 37

  • Bugan, Bystrík: Svätý Bystrík. Bratislava : Lúč, 2007

  • Bugan, Bystrík: Svätý Bystrík – neprávom zabudnutý svätec. In: Duchovný Pastier, roč. LXXXVII., 2006, č. 7, s. 321 - 330

  • Bugan, Bystrík: Svätý Bystrík – nitriansky biskup. In: Almanach Nitra 2005. (Červeňák, Andrej ed.), Nitra : Nitrianska odbočka Spolku slovenských spisovateľov, 2005, s. 64 - 69

  • Bugan, Bystrík: Svätý Bystrík – slovenský svätec. In: Kultúra, roč. IX, 2006, č. 6, s. 12

  • Hevenesi, Gabriel: Ungaricae Sanctitatis Indicia, Trnava 1692

  • Inchofer, Melchior: Annales ecclesiastici regni Hungariae, Tomus I., Vol. IV., Rím 1644, s. 255

  • Judák, Viliam: Bystrík - biskup, mučeník. Historická revue 6/1994, s. 31

  • Pašteka, Július a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Vydavateľstvo Lúč, Bratislava 2000, s. 172 - 174

  • Pfleiderer, Rudolf: Atribúty světců. Unicornis, Praha 1998, s. 111

  • Pöstenyi, Ján: Svätý Bystrík, biskup, mučeník. Pútnik Svätovojtešský 1941, s. 35 - 36

  • Szentpétery, Emericus: Scriptores rerum Hungaricarum - Tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum. Volumen I., Budapestini 1937, s. 166; Volumen II. Budapestini 1938, s. 503

  • Zrubec, Laco: Osobnosti našej minulosti. SPN Bratislava 1991, s. 83 - 85
  • Odkaz na maďarské web stránky, kde sa spomína svätý Bystrík

pixel    
NAJ.sk
©2003 - 2007 Bystrík Bugan